Gabriela Futová je úspešná slovenská spisovateľka, ktorá píše pre deti a mládež. Jej knihy si našli miesto v každej detskej izbe. Pani spisovateľka nám porozprávala, aké boli jej začiatky, prečo sa rozhodla stať spisovateľkou a čo ju motivuje k ďalšiemu písaniu.
Aké bolo Vaše vysnívané povolanie?
Snívala som o tom, že budem učiteľkou. Pochádzam totiž z učiteľskej rodiny, takže učiteľské prostredie bolo pre mňa veľmi prirodzené. Chcela som však byť aj veterinárkou (ale zaskočila ma chémia), predavačkou za pultom a šoférkou autobusu Mestskej hromadnej dopravy :)
Vyštudovali ste žurnalistiku. Ako sa z novinárky stala detská spisovateľka?
Tá žurnalistika bol tak trochu omyl. Už počas štúdia som pochopila, že novinárstvo nie je pre mňa to pravé orechové. Písanie ma stále bavilo, ale nie novinárske. Takže novinárčinu som síce vyštudovala, ale nikdy som sa jej nevenovala.
Vo svojich knihách vychádzate z vlastných zážitkov z detstva. Akým ste Vy boli dieťaťom?
Ja si myslím, že som bola dobré dieťa. Moji bratranci však tvrdia, že som bola rozmaznaná. Ale až taká pravda to nemohla byť, keďže som s nimi ako najmladší člen bandy zvládala aj drsnejšie chlapčenské hry. Dobrá som bola v tom, že ako jedináčik som sa dokázala zabaviť celé hodiny aj sama. Aj keď... niekedy som rozoberala veci, lebo som chcela vedieť, z čoho sa skladajú a potom som ich už nedokázala zložiť späť. Tak neviem...
Knižka Naša mama je bosorka je Vašou prvotinou. S akými reakciami ste sa stretli po napísaní tejto knihy?
Väčšinou s pozitívnymi. Len sem tam sa objavil hnev, že ako môžem mame nadávať do bosoriek, ale to sa zlostili len ľudia, ktorí tú knihu nečítali a poznali len názov.
S akými knihami sa v detstve stretávala malá Gabika a aké knihy číta dospelá Gabriela?
Mojou obľúbenou knihou z detstva je dodnes Malá bosorka od Ottfrieda Preusslera. Ale inak som čítala takmer rad zaradom. Milovala som knihy Jacka Londona, hlavne tie o psoch a vlkoch (Jerry a Michael z ostrovov, Biely tesák, Volanie divočiny...), veľmi ma bavili rozprávky od pána spisovateľa Ľubomíra Feldeka, Danka a Janka, Kiki a Miki, Osmijanko. Dnes fičím hlavne na detektívkach, ale nevyhýbam sa ani iným žánrom, okrem sci-fi a takej tej ultra romantiky.
Niekoľko rokov ste pracovali ako knihovníčka v knižnici. Aké sú Vaše skúsenosti a poznatky: čo dnešné deti čítajú, podľa čoho si knihu vyberajú?
Vkus detí sa líši, ale najviac ma bavilo, keď si prišli deti vyberať knihy na odporúčané čítanie. Deti, ktoré nečítali radi si vyberali podľa hrúbky knihy. Dnes to už neviem posúdiť, na detskom oddelení som pracovala naozaj veľmi dávno.
Kde čerpáte inšpiráciu na tvorbu?
Všade okolo. Ale najviac od detí, lebo to, čo vymyslia, nevymyslí žiadny spisovateľ. Milujem rozprávania dospelých o zážitkoch s deťmi, rada pozorujem deti, zvieratá, rada si vymýšľam a sem tam si spomeniem na niečo zaujímavé z detstva a primotám to do príbehu.Vaša tvorba je venovaná skôr mladším čitateľom. Pre staršie deti ste napísali knihy Poškoláci alebo knihy v spoluautorstve s R. Bratom.
Plánujete v budúcnosti viac tvoriť pre násťročných?
Priznám sa, že násťroční sú pre mňa španielskou dedinou. Asi je to tým, že sa viac pohybujem medzi menšími deťmi. Tie aj preferujem ako cieľovú skupinu mojich kníh. Zatiaľ sa teda pre násťročných písať nechystám, ale ktovie. Možno raz dostanem taký nápad, že sa do toho pustím.
Ďakujeme za rozhovor.
Mgr. Dominika Taňkošová