Zármutok prežívame spomienkami. Aj keď to bolí, zdieľame svoje spomienky s ľuďmi, ktorí zosnulých poznali. Hovoríme, v akých súvislostiach si na nich spomíname, ktoré slová a gestá boli pre nich nezameniteľné a pre nich typické. Čo všetko sme s nimi zažili a o čo sa snažili. O čo sa vášnivo zasadzovali a čím trpeli. Z čoho mali radosť a ako ju dávali najavo.
Jedine keď o zomrelých hovoríme, budú medzi nami prítomní a môže vzniknúť spoločenstvo. Potom nám tiež budú schopní predať posolstvo, ktoré chceli vyjadriť svojim životom.
Odchod milovaného človeka nám môže získať nový pohľad na seba samého. Objaviť pramene života, ktoré v nás vyvierajú.“
3. november 2017
„Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu.“ (Flp 3, 20-21)